Spomienky Temného vlka - 4. kapitola
IV. KAPITOLA
Už svital nový deň a ja som stále bola len na polovici cesty. Len tak-tak som stačila so silami, no povedala som si, že to ešte vydržím.
Keby som bola zastala, upokojila sa a dostala chvíľu čas na rozmýšľanie, túžba pomstiť sa môjmu bratovi by ochabla. A hoci to bol výplod v tej chvíli spola šialenej mysle, akosi kŕčovito som sa ho pridŕžala. No ani na chvíľu som sa nevrátila k predošlým udalostiam, aby sa mi v srdci neusadili výčitky. Nemala som ich rada. Bodajú ako chladná čepeľ, oslabujú myseľ a nijako mi nedopomôžu k cieľu. Načo ich teda zbytočne povolávať?
Všetko okolo mňa už zalievala slnečná žiara. Bolo len pár hodín po svitaní a cestu mi zhatila prvá prekážka. Rozbúrená rieka, ktorá ani v zime nestratila nič zo svojej mohutnosti a dravosti, dokonca si za celý svoj dlhý život nepamätám, že by vôbec niekedy bola pokrytá aspoň tenučkou vrstvou ľadu.
Zvedavo som pozrela na Rathara, či aspoň on vie, čo robiť. Môj vlčí priateľ bol však rovnako bezradný ako ja.
„Keby som tak ovládala mágiu, ako môj brat,“ pomyslela som si. Myšlienka na Ignisa ma tentoraz nedohnala k ľútosti, ale k závisti, a tá ešte viac rozdúchala oheň v mojom pomstychtivom srdci.
Aká som bola vtedy a aká som teraz! Zostala zo mňa úbohá troska s doráňaným duchom, jazvami na tele aj na duši, a mojím spoločníkom je len čierny smútok.
Má ešte význam nad tým hĺbať? Utápaš sa v seba ľútosti, opäť...
Mlč!
Nie...Mám pravdu...a ty to vieš!
Napokon som sa rozhodla pre zúfalý čin. Preplávať.
„Rathar, čo myslíš? Kde je najslabší prúd?“ vyslala som myšlienku k vlkovi. Ten chvíľu stál na mieste, obzeral sa a strihal ušami. Potom vyštekol, znelo to ako rozkaz, a rozbehol sa proti prúdu.
Odchýlka od určeného smeru sa mi vôbec nepozdávala, ale radšej sa zdržať ako zomrieť.
Keď sme sa dostali na miesto, kam ma Rathar viedol, radostne som zavyla a vrhla sa na kamaráta. Chvíľu sme sa klbčili v snehu ako mláďatá, určite ani jeden z nás netušil, kde sa v nás tá radosť a chuť do hier berie. Potom však prevládol zdravý rozum a vydali sme sa cez prírodný most, tvorený kmeňom mocného stromu. To bol nález, ktorým ma Rathar prekvapil a potešil.
Teraz už len nájsť cestu vedúcu presne na sever, a do večera budem u môjho drahého brata.
Vtedy v tebe pomsta planula prisilno. Spravila si osudnú chybu...
Áno, viem. Ale doteraz sa musím smiať, i keď na tom nič smiešne nie je. Aká som bola hlúpučká! Hlúpejšia než práve narodené vĺča, alebo, ešte lepšie, ľudské mláďa.
Mne veľmi do smiechu nie je. Ty vieš, čo sa mohlo stať!
No a? Je to snáď moja starosť? Prežila som, a to je hlavné. Aj keď za nie príliš dlhú dobu som zistila, že som rovno mohla spokojne umrieť už vtedy.
Zatrpkla si a zanevrela na život...Preto si chladná ako kus ľadu...Spamätaj sa, kým sa dá.
Netrvalo dlho a už som skutočne nevládala. Vysilene som spadla do snehu a moja vlčia podoba zmizla. Nejakú dobu som len nehybne ležala.
Cítila som chlad všade. Cez oblečenie neprenikol síce plnou silou, ale na tvári a rukách sa tento najzákernejší protivník vyšantil viac než dosť. Pery som mala popraskané, ruky skrehnuté a keď som prehovorila, aby som zavolala Rathara, z mojich úst nevyšlo nič zrozumiteľné, tvárové svaly mi vypovedali službu. Až do takej miery sa zatiaľ prejavila moja prchkosť a neuváženosť.
„Mala si si dávať väčší pozor,“ začula som, keď Rathar sklonil hlavu k mojej tvári a snažil sa ju zahriať svojim dychom. Keď sa mu to podarilo, s námahou som odvetila:
„Nie je to moja chyba!“
Vlk presunul svoju pozornosť na moje ruky a potom som opäť začula jeho hlas v myšlienkach:
„Poznám vás, démonov. Všetci sa ohradzujete a vyhovárate. Ako ľudia. Veľký rozdiel medzi vami nie je.“
Zmĺkla som. Keby som mala viac síl a necítila sa ako opitá, hádala by som sa s ním a možno ho poslala preč, ako som to v návale zlosti už pár krát spravila, a vždy som ho s hanbou a slzami v očiach prosila, nech sa vráti.
Teraz mi však ktovie prečo akýsi hlások vravel, že má pravdu.
Rathar si ľahol vedľa mňa a ja som sa bez okolkov schúlila do klbka a zaborila si tvár do teplej vlčej srsti.
„Vždy som hovoril, že si ešte mláďa,“ odkázal mi prostredníctvom myšlienky, očividne narážajúc na moju polohu, podobnú tej, v akej sa malé vĺčatá tisnú k matke.
„Vďaka...Vďačím ti za život, Rathar,“ zamumlala som a o chvíľu nato som zaspala.
Komentáře
Přehled komentářů
A čo bude ďalej??? Takto to predsa nemôže skončiť... Nemôže! Nemôže! :´(
Re: Pokračovanie?
(AyaAzuresea, 8. 5. 2013 13:06)
Ahoj:)
Som rada, že sa ti moja poviedka páči. Bohužiaľ, zvyšok sa mi stratil a tieto stránky už nevyužívam. Pracujem ale na prerobenej verzii Temného Vlka, ktorá sa, dúfam, čoskoro objaví tu:
www.eldarwen.blog.cz
S pozdravom,
Aya
Pokračovanie?
(Forestcat, 9. 4. 2013 18:55)