Konečne som zastavila. Trochu sa mi krútila hlava, keď som sa opierala o veľkú borovicu na čistine.
Bola som zmätená. Úprimne som sa divila, čo so mnou spravil jeden človek. Kvôli nemu som zabila. A neváhala by som to urobiť znova, ako som si po chvíľke uvedomila. Zhrozene som potriasla hlavou, ale potom som sa zarazila. Som ja ale hlúpa!
Obrátila som sa a plným tryskom vyrazila naspäť. Dúfala som, že Rathar je stále pri mužovi, ktorému som zachránila život.
Veľmi riskantné, nechať zraneného muža len s vlkom. Keby zomieral...
Nemuč ma. Chybu si uvedomujem. Našťastie som sa skoro spamätala. Ale to ešte len príde.
Sotva som dýchala, keď som dorazila na miesto boja. Tentoraz som si dala pozor a z briežka sa neskotúľala. Okamžite som si kľakla pri mladíka a skontrolovala jeho pulz. Chvalabohu, ešte žije!
"Rathar!"
Vlk vedel, na čo myslím, a podišiel ku mne. Odopla som mu obojok a stiahla som z koženého pásika malú fľaštičku s fialovou tekutinou. Otvorila som ju a jej obsah vliala mužovi do úst. Čakala som, s jednou rukou stále na jeho krku. Keď mu srdce začalo biť silnejšie a jeho viečka sa zachveli, odtiahla som sa. Rýchlo som sa premenila na vlka a stiahla sa do húštiny. S uspokojením som sa prizerala, ako sa neznámy posadil a zmätene sa rozhliadal. Na rozlúčku som zavyla a zabrechala, potom som sa otočila a spolu s Ratharom bežala preč.
Bola to dlhá doba, kým ste sa opäť stretli, však? Takmer si prestávala dúfať.
Áno, bolo to pomerne dlho. A počas tej doby som dúfala len v jedno - aby som ešte raz mohla vidieť jeho krásne oči. Ale ako to býva, démon sotva verí, že sa jeho nádeje vyplnia. Nechýbalo veľa, a bola by som naňho nadobro zabudla.
Prešlo pár mesiacov, kým som ho znova videla. A aj za to som mohla ďakovať len stopám.
Neskoré leto sa prehuplo do skorej zimy a les pokryl prvý sniežik.
Prechádzala som sa bez nejakého cieľa. Chlad som necítila, okrem teplého kabátiku ma hrial aj plamienok v mojej dlani.
Zamierila som k čistinke, kde som ho videla prvý krát. V tej chvíli to bola len nejasná spomienka. Ale keď som uvidela v čerstvom snehu stopy ľahkých topánok, na všetko som si spomenula. Rozbehla som sa popri nich a Rathar bol tesne za mnou. Ako vždy mi kryl chrbát.
Stopa končila pri vodopáde na druhom konci lesa. Voda ešte nebola zamrznutá, a tak sa jeho hukot ozýval ako vždy. Obzerala som sa - ale nič som nevidela. Zvláštne, predsa sa nemohol vypariť.
Vtedy som prvý raz doplatila na školácku chybu. Čosi ma zrazilo na zem - a ja som hľadela do jeho očí. Striaslo ma.
On sa zháčil a odtiahol ruky od mojich pliec. Ja som i napriek tomu ďalej ležala na snehu, neschopná pohybu. Zato on sa usmieval.
"Si to ty. Vedel som, že ťa tu nájdem."
"Pane?" nadvihla som obočie a čakala, čo povie.
"Určite si ma pamätáš. Zachránila si mi život."
Mojou mysľou opäť preletel blesk. Neisto som sa usmiala.
"Áno, v tom prípade ste odchytili tú správnu."
Zamračil sa. Akoby sa mu nepáčili moje slová.
"Ako to myslíš, odchytili?"
"To vy ľudia robíte. Nás démonov lovíte, odchytávate ako zver. Naučila som sa ten výraz používať," mykla som plecami, akoby šlo o samozrejmosť. On si to však nemyslel. Opatrne ma chytil okolo drieku a posadil ma.
"Nepoužívaj to slovo."
Jeho hlas znel tak vážne, priam smutne.
"Ja nelovím nikoho. Aký je rozdiel medzi démonom a človekom? Obaja majú rovnaké právo na život."
Chvíľu som sa utápala v tých krásnych očiach orieškovej farby. Potom som prikývla.
"Dúfam, že už ste v poriadku, pane. Robila som, čo som mohla. A Rathar tiež."
"Rathar?"
"Môj vlk, pane."
Zapískala som a albín pribehol k nám. Hravo vyskočil a zaštekal. Zasmiala som sa.
"Prepáčte mu to, opäť sa predvádza."
Mladý muž sa len usmial a odhrnul si plavé vlasy z tváre. "To je mi jasné. Je to náhodou milé."
Potom sa otočil ku mne a vzal ma za ruku. Dotkol sa jej perami a pozrel mi do očí.
"Ty mne prepáč. Doslova som ťa prepadol. Nechcel som," na chvíľu zmĺkol a stisol mi ruku trochu silnejšie. Potom pokračoval: "Moje meno je Darius. A čo tvoje meno?"
Pokrčila som plecami. "Nemám meno. Každý ma volá inak."
To, že si svoje meno nepamätám od istého zlomu v mojom živote, som mu neprezradila. Nebol dôvod.
Chvíľu rozmýšľal, a potom ma pohladil po vlasoch. Opäť sa usmial.
"Budem ťa volať Bella," zašepkal tíško a ja som pocítila, že mi po prvý raz dal niekto skutočné meno.