Spomienky Temného Vlka - 1. kapitola
23. 3. 2011
Prvá kapitola
Les. Čo sa vám vybaví pri tom slove?
Mne domov. A sloboda.
Sloboda...už opäť, však? Je ti to stále ľúto...
A prečo by nemalo byť? Veď sa len pozrite, ako som skončila. Okolo hrdla sa mi pomaly uťahuje slučka, čo z toho, že zatiaľ unikám?
Vzdávaš to priskoro.
Lebo nádej už nemám. Ale musím pokračovať v príbehu. Aby si aspoň niekto spomenul, keď ja odídem.
V to ráno bol jedľový les svetlejší ako inokedy. Slnečné lúče sa lámali v kvapkách, ktoré ostali na mladom ihličí po včerajšom daždi.
Vlhká pôda dokonale tlmila moje kroky keď som ako o život, so smiechom na perách, bežala mojím "kráľovstvom". Široko-ďaleko tu nežil nikto, len ja a lesná zver. A nechýbal mi ruch spoločnosti, ani žiadne pominuteľné zábavky, ktorým sa ľudia tak radi oddávali. Tým som ja vždy pohŕdala, často aj samotnými ľuďmi.
Uvedomuješ si, že to nebolo najlepšie?
Vtedy ma to netrápilo, nebol dôvod. Až neskôr som prišla na svoju hlúposť. Ale čo sa stalo, už sa neodstane. Snáď mi bude raz odpustené. Teraz však chcem tápať v minulosti, tak ako si ju pamätám.
Pozrela som sa doľava a potom doprava - zdanlivo prázdny les. Ale nie, niekto bol so mnou. Moja duša a môj najlepší priateľ - Rathar. Tieň, ktorého sa všetci báli. A pritom to nebolo nič iné, ako biely vlk, s očami ako rubíny.
Skrčila som sa až k zemi a končekmi prstov som sa dotkla vlhkej podstielky ihličia. Pridala som na tempe.
Skok, premet a napokon kotúľ - a šikovne som sa preniesla za poldruha yardovú priekopu. Radostne som sa zasmiala a vykríkla čosi, na čo si už nepamätám - viem len, že som tým zvolaním oslavovala všetku krásu prírody toho nádherného rána.
V tej chvíli ma však čosi zarazilo. Výkrik. A vonkoncom nie ozvena toho môjho.
Ďalej už lesom nebežalo dievča, ale čierny vlk.
Rathar, akoby zavetril, že sa niečo deje, pribehol ku mne a ticho zavrčal. Mykla som hlavou a vyrazila som ešte rýchlejšie.
Zastavila som. Bohužiaľ, labky mi podkĺzli a skrbáľala som sa z briežku. Okamžite som sa však postavila a ocitla sa zoči-voči votrelcom v mojom lese. Srsť sa mi zježila.
Predo mnou stáli dvaja vojaci. Jeden bol zjavne pri plnej sile, druhý bol dotlčený a chrčal, keď mu jeho spoločník - alebo protivník? - stískal hrdlo.
Zavyla som a vrhla sa na nich. Toho, čo držal úbožiaka pod krkom, som pohrýzla a vzápätí preklínala svoju nerozvážnosť - Och, tá pachuť krvi!
Vtedy si bola skutočne hlúpa. Mohla si zabiť aj toho druhého...
Áno, mohla, ale v túžbe pomôcť som si neuvedomila riziko. Stačila kvapka krvi a bol zo mňa strašný démon. Úplne som sa vymykala...
Mladík, ktorý konečne lapil dych, padol na zem a jednou rukou sa držal za ubolené hrdlo. Druhý škaredo zanadával, vytiahol z pošvy meč a zahnal sa po mne. Uskočila som a stiahla sa do tieňa. Môj nepriateľ to využil a zahnal sa smerom k mužovi na zemi. Tak to nie, takýto špinavý útok nestrpím.
Vybehla som a zrazila útočníka na zem. Raz som sa zahnala labou - a ležal podo mnou s prerazenou lebkou. Zúfalo som zavyla a zakňučala.
Okamžite som sa premenila naspäť a zhrozene hľadela na mŕtveho vojaka. Do uší sa mi dostalo Ratharovo kňučanie.
Nemala som však čas na dlhú ľútosť. Odvrátila som sa od mŕtvoly a kľakla si k mladíkovi, o ktorého sa pokúšali mdloby. Položila som mu ruku na čelo a čakala.
Otvoril oči a mňa zasiahol blesk - krásne orieškové oči, s výrazom vďaky i prekvapenia. Oči, ktoré mi nedali spávať.
"Ďakujem..." hlesol, no ja som ho zarazila.
"Radšej mlčte a nevysiľujte sa. Určite vás priškrtil poriadne silno."
Sťažka preglgol a potom prikývol. Oči opäť zavrel. A ja som ho nechala tak. Vytratila som sa do lesných húštin a nechala pri ňom Rathara, aby dával pozor.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář