Forever imagination

„Som Alessia Ombra, a viem, že ma hľadáte, ale neviem, prečo ma hľadáte,“ pokračovala už normálnym hlasom a oboch mužov si premerala skúmavým pohľadom.
„Máme pre vás správu od M...“
Dievča sa zamračilo a prudko myklo hlavou smerom k ošarpanému domu.
„Poďte. Poviete mi to u mňa doma.“
Alain rozhodne pokrútil hlavou. „Nie, to ani náhodou. Buď tu, alebo pôjdete s nami.“
„Nechápete, že tu to nie je bezpečné?“ zasyčala a oči sa jej načerveno blysli. Alain mimovoľne ustúpil a vrazil do Skinnera.
„Pochybujem, že u vás by sme boli vo väčšom bezpečí. Pôjdete s nami,“ vyhlásil pokojne lupič, presvedčený, že jej oči boli len dôsledkom hry svetla, a postúpil o pár krokov k nej. Namotal si na prst pramienok jej čiernych kučier a uškrnul sa. „Nič sa vám nestane. Platí?“
Alessia jediným pohybom ruky vytrhla svoje vlasy spomedzi Skinnerových prstov a stroho prikývla. „Platí!“ A podala mu ruku.
„Výborne, Skinner. Dobrá práca,“ uznal Alain a potom pokračoval.
„Máme o vás isté informácie. Ak mi teraz poviete o sebe to, čo uznáte za vhodné, a bude sa to zhodovať s tým, čo vieme my, nebudeme mať žiadne pochybnosti o tom, že ste tou, za ktorú sa vydávate.“
Alessia sa usmiala. Už čo-to počula o Alainovi Quatermainovi a teraz sa presvedčila, že chýr vôbec nepredháňa skutočnosť, ale skôr naopak. Pohodlne sa posadila na polorozpadnutý múrik a stále s úsmevom začala rozprávať.
„Pochádzam zo Španielska, odkiaľ presne, to netuším, bolo to veľmi dávno a už ako pätnásťročná som rodné hniezdo,“ tu sa uchechtla, „opustila. Čo potom nasledovalo, nie je nič extra. Túlala som sa po svete, pracovala pre rôznych ľudí, medzi inými aj pre toho vášho pána M, a okrem toho som zažila nespočetne románikov. Všetko to stálo za nič, ani jeden pri mne neostal...“ zachmúrila sa a po chvíli pokračovala: „Posledných pár rokov sa zdržujem tu v Benátkach, ale aj tak ma tu nikto nepozná. Nemám rada rozruch. Tým menej, že som démon.“
Skinner sa začal dusiť. Jeho okuliare spadli na zem. Alessia vstala a poriadne ho udrela medzi lopatky. Pomohlo.
„Lepšie?“ spýtala sa a podala mu okuliare. „Nabudúce neprehĺtajte, keď hovoria ľudia s červenými očami,“ dodala ticho, ale neusmiala sa. Zato Quatermainovi pohrával na tvári spokojný úsmev.
„Vidím, že Skinner sa nesplietol, keď vám veril. Poďte s nami. Kapitán Nemo vás s radosťou privíta medzi posádkou Nautilu.“
„Bude mi cťou, páni,“ kývla hlavou. „Tak poďme.“
Prvá vykročila do tmavých zákutí benátskych kanálov  a obaja muži za ňou. Skinner z nej nespúšťal zrak. V tme jej biele šaty doslova žiarili.
„Krásna je, o tom niet pochýb,“ zamrmlal, no nikto ho nepočul.

„Rád ťa opäť vidím, Alessia,“ uklonil sa Nemo a odstúpil, aby mohla prejsť.
Alessia sa usmiala. „Nemo,“ kývla hlavou. „Je mi potešením byť opäť na palube, kapitán. Nautilus je vskutku skvost všetkých morí.“
„Drahá seňorina, toho som si vedomý,“ odvetil Ind a rukou zdvihnutou k turbanu pozdravil Alaina a Skinnera.
Španielka vošla do salónu. Pri stole sedeli traja muži – jeden mladý blondín, ďalší dvaja trochu starší a tmavovlasí – a dáma. Tú ženu a jedného z pánov poznala.

„Dobrý večer, doktor Jekkyl. Milé, opäť vás vidieť.“
Jekkyl prekvapene zdvihol pohľad od rozohranej partie. Položil karty na stôl a vstal. Vydal sa priamo k Alessii.
„Ak ma zrak a pamäť neklamú, nezmenila si sa za tých desať rokov,“ poznamenal.
„Ja sa nemením. Dvadsať či dvesto, stále bude vyzerať rovnako,“ trochu smutne sa usmiala. Nič menej, natiahla k svojmu známemu ruku a ten ju zľahka uchopil do svojej dlane a jemne stisol.
„Aké...poetické zvítanie,“ zatiahla dáma a uchechtla sa. Alessiinou rukou myklo, akoby sa chcela Jekkylovi vytrhnúť. Ten ju však nepustil.
„Stále taká príjemná ako mokrá košeľa, však, Mína?“ odvetila rovnako nepríjemným hlasom.
„Och, viem byť príjemná. Ale nie k takým, ako si ty.“
„A kto je ešte taký ako ja, no povedzte!“ vyzvalo ju dievča a podarilo sa jej vymaniť sa zo zovretia Henryho Jekkyla.
„Napríklad všetci démoni. Nikto z vás nemá úroveň. Len sa na seba pozri!“
To, čo nasledovalo, zrazilo na zem aj Alaina Quatermaina.
Alessia zasyčala, oči jej sčerveneli a jej tvár bola dokonalým obrazom šialenstva. Teraz bola skutočným démonom, pripomínajúc viac divokú šelmu než človeka. Keď vycerila zuby, vyzerala ako besná mačka. Vrhla sa na Mínu a v upírkiných očiach sa mihlo zdesenie. Na poslednú chvíľu Jekkyl a blondín stihli zastaviť Španielku predtým, než sa mohlo stať čosi zlé.
„Alessia! No tak!“ Jekkyl ju nekompromisne strhol k sebe, doslova ju vytiahol na chodbu a drsne ju prirazil k stene. „Spamätaj sa!“  zatriasol ňou. Alessia sa ešte chvíľu mykala a potom jej telo ochablo.
„Doktor Jekkyl, prosím... Však som...to...však som to nespravila?“ hlesla omámene.
„Bohužiaľ áno,“ odvetil tvrdo. „Musíš sa naučiť ovládať!“
„To mi vravíte vy, hej?“ neveselo sa zasmiala, ale prikývla. „Máte pravdu. Skoro som ju prizabila...“
„Sebavedomie ti nechýba, moja drahá,“ uškrnul sa a pustil ju. „V poriadku?“ spýtal sa.
„Áno, v poriadku. Potrebujem však s niekým hovoriť...“
„Môžete ísť do mojej kajuty. Tam vás rušiť nebudú. A koho mám doviesť?“
„Nema a toho neviditeľného...Skinnera.“
Jekkyl nadvihol obočie. Netušil, čo by mohla jeho „mladá“ priateľka chcieť práve od Rodneyho Skinnera. Neodporoval však, len jej ukázal, kde má kajutu a odišiel po kapitána Nautilu a zlodeja.

Kto sa tu objavil...

1.

3.

5.