Rose Venicia - 3. kapitola
Výsluch....Výbuch?!
Alessia sa zvedavo rozhliadala po Jekyllovej izbe. Len pred chvíľou odišiel kapitán a nechal jej tam čosi, čo už dávno hľadala.
Pozrela na posteľ. Biely námornícky odev podobný tomu, aký nosil Nemo, so zložitou indickou výšivkou bol úhľadne poskladaný na malej kôpke. Španielka sa clivo usmiala. Začala sa vyzliekať.
Keď už na sebe nemala nič, len spodnú bielizeň, pristúpila k rovnošate. Práve pohládzala jemnú bielu košieľku, keď sa otvorili dvere. Ona, zabratá do myšlienok, si ničoho nevšimla...
Flashback
„Skinner, Alessia chce s vami hovoriť,“ oznámil mu Henry Jekyll, no nevenoval mu ani jeden pohľad.
Bez toho, aby bol odpovedal, Skinner vstal a vytratil sa zo salónu.
Cestou k Jekkylovej kajute míňal námorníkov, zdravil ich roztržitým kývnutím hlavou a zahĺbený v svojich myšlienkach bol takmer slepý k všetkému ostatnému.
„Čo odo mňa chce?“ pýtal sa sám seba. V tej chvíli zastal pred dverami a nerozhodne položil ruku na kľučku. Stisol ju a zarazený ostal stáť vo dverách...
...Vzala košeľu do rúk a bez toho, aby ju rozopla, si ju prevliekla cez hlavu.
Skinner stál vo dverách ako omámený, hľadel na Španielku a nestačil sa čudovať. Bola pekná, nie tak, ako tie ostatné “skleníkové“ kvetinky. Prirodzene pekná. Pousmial sa a vycúval na chodbu. Privrel dvere, ale tak, aby mohol sledovať Alessiu. Až keď sa obliekla, nenápadne zavrel, chvíľu počkal a zaklopal. Keď sa ozvalo tiché „ďalej“, po druhý krát vošiel.
„Ach, pán Skinner,“ slabo sa pousmiala a prehrabla si havranie vlasy.
Skinner mlčky prikývol. Sklopil pohľad k zemi a čakal, čo Alessia povie.
„Tak... Ja...s vami potrebujem hovoriť,“ povedala trochu neisto a usadila sa na posteľ. Skinner ostal stáť a len na ňu zvedavo hľadel.
„O čo ide?“ spýtal sa pokojným hlasom. Alessia sa viditeľne uvoľnila a ukázala na miesto vedľa seba. Skinner sa posadil a založil si ruky na hrudi. Jeho pery, zvýraznené bielym mejkapom, sa roztiahli do samoľúbeho úsmevu.
„Prečo tu vlastne som?“ spýtala sa na rovinu a zadívala sa na Skinnera, presnejšie na sklá jeho čiernych okuliarov.
„To je jednoduché, nie? Dopĺňate Ligu.“
Alessiino pekne tvarované obočie vyletelo nahor. „Čo prosím? Liga ešte existuje?“
„Už to tak bude,“ uchechtol sa Skinner.
„Tak, čo máme zachrániť teraz? A prečo sa náš počet zvýšil? A prečo si na mňa spomenuli až nakoniec?“ vysypala zo seba. Skinner sa znova usmial a naklonil sa bližšie k nej. Úplne mimovoľne jej položil ruku na stehno.
„Čo tak si tie otázky spríjemniť? Za jednu odpoveď jeden bozk...“
Alessii sa zablyslo v očiach a usmiala sa. Vždy mala slabosť pre mužov ako Rodney Skinner. Čo na tom, že bol neviditeľný...Skúseností nie je nikdy dosť. Prikývla.
„Takže...Čo máme zachrániť teraz? Celé ľudstvo, aby sa navzájom nepovraždili v Svetovej vojne, ktorú organizuje tajomný Fantóm. A teraz... chcem svoju odmenu,“ pousmial sa. Alessia ho jemne pobozkala. Očividne mu to nestačilo, no podmienky splnila. Pokračoval v odpovedi.
„Neviem, koľko vás bolo predtým. Pravdepodobne...nás bolo málo,“ bez toho, aby čakal na ňu, pobozkal ju. Odtiahol sa až po chvíli a usmieval sa.
„Nečakal som, že sa to tak uchytí,“ uchechtol sa. „Pokračujeme?“
Alessia prikývla a v úsmeve odhalila bezchybné zúbky. „Takže, poradovník. Prečo – ja – nakoniec?“ naznačila rukami postup a zazubila sa.
„Tak či tak by sme sem museli zájsť. A keďže sme považovali za múdre prísť sem takpovediac v plnej sile (tu sa opäť uchechtol), nechali sme si vás ako...,“ poškriabal sa na brade, hľadajúc správne slovo. Alessia ho však predbehla.
„Coronamiento,“ vyhŕkla bez rozmyslu. „Vyvrcholenie, hlavný bod programu,“ vysvetlila. „Pokračujte.“
„Chcete to po lopate, alebo prikrášlene s pár metaforami?“ vzdychol, zložil si okuliare a začal leštiť ich sklá.
„Hlavne mi povedzte, čo sa deje,“ zamračila sa a bolo vidno, že je netrpezlivá.
„Fajn. Benátky za dva dni vyletia do vzduchu.“
Jej tvár ostala chladná, no oči sa jej zaleskli a nervózne sa mihli.
„Takže... máme tomu zabrániť a M očakáva, že sa pridám, lebo...“
„Lebo vám na tomto meste záleží. Druh vydierania, pánovi M to ide skutočne brilantne,“ odvetil Skinner.
„A teraz...posledná časť odmeny,“ pousmial sa, v snahe zľahčiť situáciu, a pritiahol Alessiu k sebe.
„Niečo ste sľúbili,“ pošepol jej a začal ju bozkávať. A Alessia sa nebránila...
Neviem, neviem, čo si o tej kapitole myslieť...Alessia vyzerá trochu ako dievča ľahkých mravov, no ale odkedy bol démon anjelom? Každopádne, určite zistíte, že "Nejagá sa všetka zlata krása, kto poblúdi, ešte nie je stratený..." To sa týka ako Alessie, tak aj Skinnera. S pozdravom, Vaša Lady d´Argento